Červenec 2017

18.7.

18. července 2017 v 14:40
Nikoho nezaujíma jak sa skutočne cítim. Myslela som si že aspoň moja dlhoročná kamarátka si na mne všimne že nie som v pohode. Mýlila som sa. Hoci nosím úsmev na tvári aj tak ma všetko ničí. Dokonca aj ten úsmev. Mám pocit že prežívam len zo dňa na deň bez emócii. Práve ja som tá ktorá sa vždy snaží pomôcť iným, no teraz by som práve ja prijala nejakú pomoct, aj keby to bolo " len" obyčajné objatie. Objatie ktoré by pre mňa znamenalo tak veľmi veľa. Slová : ,, som tu pre teba, zvládneme to spolu" by boli asi až moc veľký luxus, ale ako hovorím to objatie by mi úplne stačilo. Prečo svoje emócie nedám na povrch? Hm, a načo? Veď predsa nikoho to nezaujíma. Nikoho nezaujíma či existujem alebo nie. Dokonca som pár dní existovala bez soc. sietí a nikto si nespomenul či vlastne ešte žijem alebo nie. Všade okolo mňa číha faloš.Hnusná faloš. Ľudia ktorý sa ešte prednedávnom nenávideli sú teraz za "BFF". Je mi z toho celého ešte horšie ako bolo. No proste des. Najlepšie by bolo niekam vypadnúť len tak osamote a prestať riešiť realitu. Bolo by to fajn. Niekde osamote ležať na pláži a snívať. Snívať o budúdnocti, nie o veciach ktoré sa nikdy nestanú , ale práve o veciach ktoré zrealizujem. Urobím všetko preto aby som svoje sny urobila realitou a tým každému ukážem že som TU. Hoci viem , že sa to pokúsim vzdať alebo že niekto iný mi v tom bude chcieť zabrániť, nikomu nedovolím aby to pokazil. Dokonca ani len sebe!

Letíčko

14. července 2017 v 13:40
Sme skoro v polovici prvého prázdninového mesiaca. Moje leto nie je vôbec nejak zaujímavé, proste klasica. Ako som tu už spomínala zomrel mi havo a s jeho stratou sa do teraz ťažko dokážem vysporiadať, ale jednoducho vždy keď na neho myslím si len poviem že takto mu je lepšie , a potom mi je ako tak lepšie. Celé dni ak netrávim samozrejme v práci som doma a zarezávam pred telkou v ktorej ako ina nič normálneho nejde. Už som si niekoľkokrát pozrela seriály Dva a pol chala a Teóriu veľkého tresku ( milujem ich). Von moc nechodím. Nie že by nebolo s kým, ale vôbec sa nato necítim. Počasie je prípad samo o sebe. Keď mám konečne voľno v práci tak je celý deň zamračené ( dnes) , zákon schválnosti proste. No a tým že pracujem v jednej malej cukrárni , kde je vždy plno ľudí a obrovský hľuk deň čo deň tak si snažím vychutnávať tie chvíle ticha. Nie že by som bola introvert , to určite nie. Mám rada spoločnosť a ľudí, ale občas toho mám veľa. Milovala som zaspávať pri hudbe alebo pri zapnutej televízii, ale v poslednej dobe mi aj to vadí. Proste večer keď zalahnem do postele tak si užívam tie chvíle nerušeného ticha. No teda až do chvíle kým sa susedia nezačnú hadáť ( dokonalý život v paneláku ) :D. Ak sa mi aj stane že sa rozhodnem ísť von , tak je to len na krátko a aj to len nejaká prechádzka. Uvedomila som si že ma fascinuje večerná obloha. Obloha kedy zapadá slnko a vychádza mesiac. Tie farby na oblohe sú neskutočné. Milujem ten pocit. Často keď večer ideme niekam na aute tak nič iné nevnímam len sledujem tú oblohu. Veľakrát mám chuť poprosiť maminu aby zastavila len preto aby som si tam niekam mohla sadnúť a sledovať všetky tie farby.
Leto sa nám samozrejme ešte nekončí. Dúfam že druhá polovica tohto mesiaca bude zaujímavejšia a že sa zabavím aj inak ako len v práci alebo sledovaním oblohy. Nesťažujem sa, ale tak mám 19. a mala by som zrejme víkend za víkendom navštevovať nejaké kluby a nie sedieť doma pri seriáloch. Takto si partenra nikdy nenájdem ( hovorieva to aj moja mama) :D Majte pekný deň! Užívajte si prádzniny alebo voľno v práci a nesedťe doma tak ako ja!

03.07.2017

4. července 2017 v 15:28
Pes, najlepší priateľ človeka. Hej, s tým úplne súhlasím. Ten pocit keď na vás pozerá s takým milujúcim pohľadom s takým akým na vás ešte nikdy nikto nepozeral. Pes vie, že vy ste jeho všetkým a nikoho iného mať nikdy nebude. Spolieha sa na vás a verí vám. Snaží sa vás chápať a byť vám oporou. Aj ja som takého psa mala. Milovala som ho najviac na svete. Bol tu pre mňa vždy keď som to potrebovala, aj keď nevedel rozprávať vždy som vedela čo by mi odpovedal a že čo si myslí. A práve včera som o neho prišla. Bol to hrozný pocit, hladkať ho keď mu lekár dával injekciu s ktorej navždy zaspal. Bola som pri ňom až dokonca. Bolesť ktorá ma pohltila bola strašná. Ešte teraz to bolí. Slzy mi zaplavili oči a nič som nedokázala vnímať len tú bolesť z jeho straty. Bol to kamoš ktorý ma životom sprevádzal krásnych 10 rokov. Desať krásnych rokov.
Ps. Ťapko , navždy ťa budem ľúbiť. Chýbaš mi.