Denník

21. září 2014 v 22:52
Je nedeľa večer. Prší. Nálada nestojí za nič celé zle..
Nemám náladu ani nato aby som bola doma a odpovedala mame na otázky typu čo mi je ,prečo som smutná a tak.. Aj tak by to nepochopila tak sa radšej oblečem a idem von..
Som vonku iba chvílu a už celá mokrá. No nič idem ďalej.Len tak sa prechádzam prázdnim mestom a blúdim vo vlastních myšlienkach.Pomaly sa v nich strácam .. Nachvílu si sadnem na lavičku,ktorá je na prázdnom námestí.
Zvoní mi mobil volá mama nechce sa mi sňou volať tak to jednoducho zložím..Už sa teším doma na tú hádku prečo som ju zložila. Všetko je také divné presne ako moja nálada -prázdna a tmavá ako toto mesto..
Neprešlo ani 5.min a zas mi zvoní mobil kto iný ako mama a znova ju zložím..Určite sa o mňa bojí že kde som tak dlho ale vôbec nemám chuť íst domov .Slzy na mojej tvári splývajú s dažďom ktorý ešte stále leje.. No nič zajtra škola mala by som ísť zrejme pomaly domov. Pri tej myšlienke ma normálne striaslo..Nechcem tam ísť . Cestou domov mi už mama volala aspoň trikrát .. Inokedy som si nedovolila len tak ku zrušiť no teraz mi to bolo jedno.. Vošla do výťahu a pozrela sa do zrkadla vyzerala som hrozne ... Po vstupe do bytu na mňa mama vyletala s kopou otázok no moja odpoveď bola krátka "Vonku" a "nič" .
Vyzula som sa vošla do kúpelne a začala som si sušiť vlasy.Cítila som sa ešte horšie ako pred tým . Nemala som silu ani nato aby som okúpala tak som išla rovno spať...
---
Ráno som sa zobudila nato ako mi zazvonil budík s nechuťou som ho vypla, vstala a išla rovno do kúpelne... Umyla som sa ,upravila,obliekla a samozrejme nahodila falošný úsmev..
V kuchyni ako každý ráno mama pila kávu . Bola kludná. Pozrela na mňa svojím materinským pohladom a svojím hlasom dodala:,,Ani si nevieš predstaviť ako veľmi som sa o teba bála,nebudem sa ťa vypytovať kde si bola ak budeš chcieť mi to povieš." Prišla ku mne a objala ma . To vo mne vyvolalo niečo krásne čo ma zvnútra hrialo.. Vzala som si tašku a šla do školy.. Cestou ma napadla tá istá otázka ako vždy "PREČO? ". Pri vstupe do školy som ostala znechutená stoho všetkého ... Po chodbe som šla veľmi rýchlo no hlavne nenápadne.. V triede to bolo také isté ako iné dni .Neriešila som to sadla som si do lavice a pozerala von oknom a čakala na koniec dňa.. Bože skončila sa len prvá hodina a už mám poznámku že som nedávala pozor.. Tak toto vážne nie chcem ísť domov!!! .
---
Je 15:30 konečne domov! Mám pocit že snívam ..Cestou som stretla jeho a slečnu dokonalú .. Bože aspoň keby sa nehrala ako veľmi ho miluje a popri tom je to všetko len pretvárka .. Asi by som ho mala ľutovať ale nebudem.. Ublížil mi a ani nevie ako veľmi milovala som ho a ešte stále aj milujem len si to nechcem priznať. Oni sa približujú čo mám robiť? ako vyzerám? v hlave sa mi zrazu objavilo milion otázok keď ich prerušil jeho hlas ktorí povedal "AHOJ" pri pohlade na jeho úsmev oči a ten hlas ma striaslo . Jeho "princezná" sa na mňa povíšenecky usmiala a šla ďalej. Ju som vôbec neriešila hlavné je to že sa mi pozdravil :3. Deň som mala hneď krajší ..
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama