Stále ťa mám rada..

19. října 2017 v 19:44
Ano, mám ťa stále rada, ale už to nie je také ako pred tým. Už si nepíšeme dlho do noci, ráno ma už nebudia správy od teba. Všetko sa zmenilo. Všetko je také iné. Stačila chvíľa a všetko sa stihlo otočiť o 360°. Boli sme kamaráti aj keď sme sa nikdy nestihli stretnúť a myslím že sa už ani nestretneme. Či mi to celé chýba? Myslím, že je úplne zbytočné si klásť túto otázku. Jasné že mi to chýba, a veľmi. Správy s tebou boli také iné, jedinečné. V našej konverzácii nikdy nebolo prázdno. Vždy si bolo o čom písať. Aj keď som ťa nikdy osobne nepoznala, mala som pocit že ťa poznám večne. Že o tebe viem každú jednu vec,každú maličkosť proste úplne všetko. Hej, no mýlila som sa. To by som predsa ani nebola ja keby som sa nezmýlila. Viac ma ale mrzí že som sa mýlila práve v tebe. Vždy si ma dokázal utešiť aj keď si odo mňa vzdialený. Vždy si mi vedel poradiť aj keď len cez net. Mala som pocit že naše priateľstvo je také iné ako ostatné, no vlastne aj bolo. Existovalo len cez internet. Hneď ako si prešiel do stavu "ofline" som pre teba prestala existovať. Z mojej strany to bolo samozrejme inak. Ako priateľa som ťa považovala stále, či som bola "online" alebo "ofline" na tom vôbec nezáležalo. Za každým zlým dňom bolo niečo pekné- TY. Či som ťa mala niekedy radšej ako kamaráta? Nie. Vždy som ťa považovala za svojho internetového kamaráta, ktorý sa mi vryl pod kožu a taktiež aj do srdca. Proste som si ťa oblúbila a to je celé. Zrejme som smiešna keď takto dokážem písať o niekom koho som nikdy nestretla no v hlbke duše som dúfala že sa nám to niekedy podarí. Ako vidím bol to len môj tajný sen. Sen na ktorého splnenie ide dvoch...
 

Po dlhej dobe tu

17. září 2017 v 19:02
Ahojte!
Dlho som nič nepridala, tak sa Vám hlásim že žijem a že som v poriadku :D .. Bohužiaľ, mám veľmi málo času. Buď som v škole alebo v práci, ak sa mi aj stane že mám deň voľna ako napríklad dnes, tak sa ho snažím tráviť s rodinou alebo s kamarátmi. Mrzí ma, že sem už nepridávam články pretože ma to veľmi bavilo (neviem či aj Vás bavili čítať) ale slubujem že sem budem pridávať články vždy keď budem mať čas. Budem sa snažť to všetko dobehnúť.
Inak aj vy máte tak radi nedeľu ako ja? Je to síce úplne nudný deň, ale je to jediný deň v týždni keď sme skoro všetci doma. Je to fajn si pozriež pár filmov s rodinou, kecať a jesť samé nezdravé veci a ešte k tomu keď je vonku tak škaredé počasie. Aaa ešte niečo. V poslednej dobe som si celkom často všímala ľudí v mojom okolí. Všimla som si jednu veľmi dôležitú vec a to takú, že ľudia medzi sebou vôbec nekomunikujú. Aj včera v práci ( pracujem v kaviarni) prišiel mladý pár. Obaja si objednali kávu a ešte niečo si k tomu zobrali. Celé to bolo také mrzuté. Žiadny úsmev ani ďakujem, proste nič. Čo ma ale viac zarazilo bolo to že hneď jak sa usadili k stolu si ibaja vytiahli mobili a len ťukali a ťukali. Keď som im zobrala objednávku ku stolu ani si to nevšimli pretože boli tak "zaujatí" svojimi aktivitami. Sedeli tam asi hodinu , za tú dobu medzi nimi neprebehla žiadna komunikácia (áno nenápadne som ich sledovala :D) keď sa na seba náhodou pozreli letmo sa umiali a pokračovali v mobilovaní. Hneď jak dopili svoje kávy sa postavili a bez pozdravu s mobilom v ruke odišli. Celé to na mňa pôsobilo tak divne. Kam sme sa to dostali? Technológie nás jednoducho ovládli. Samozrejme toto nebol prvý takýto pár, ale pri nich som si to tak uvedomila, že naša "doba" zabudla medzi sebou komunikovať. Hej internet je super, ale keď idete niekam s niekým odolajte mu a venujte sa spoločnoti..
Toľko k dnešnému článku.. Majte sa pekne a nezabudnite sa usmievať a komunikovať!

18.7.

18. července 2017 v 14:40
Nikoho nezaujíma jak sa skutočne cítim. Myslela som si že aspoň moja dlhoročná kamarátka si na mne všimne že nie som v pohode. Mýlila som sa. Hoci nosím úsmev na tvári aj tak ma všetko ničí. Dokonca aj ten úsmev. Mám pocit že prežívam len zo dňa na deň bez emócii. Práve ja som tá ktorá sa vždy snaží pomôcť iným, no teraz by som práve ja prijala nejakú pomoct, aj keby to bolo " len" obyčajné objatie. Objatie ktoré by pre mňa znamenalo tak veľmi veľa. Slová : ,, som tu pre teba, zvládneme to spolu" by boli asi až moc veľký luxus, ale ako hovorím to objatie by mi úplne stačilo. Prečo svoje emócie nedám na povrch? Hm, a načo? Veď predsa nikoho to nezaujíma. Nikoho nezaujíma či existujem alebo nie. Dokonca som pár dní existovala bez soc. sietí a nikto si nespomenul či vlastne ešte žijem alebo nie. Všade okolo mňa číha faloš.Hnusná faloš. Ľudia ktorý sa ešte prednedávnom nenávideli sú teraz za "BFF". Je mi z toho celého ešte horšie ako bolo. No proste des. Najlepšie by bolo niekam vypadnúť len tak osamote a prestať riešiť realitu. Bolo by to fajn. Niekde osamote ležať na pláži a snívať. Snívať o budúdnocti, nie o veciach ktoré sa nikdy nestanú , ale práve o veciach ktoré zrealizujem. Urobím všetko preto aby som svoje sny urobila realitou a tým každému ukážem že som TU. Hoci viem , že sa to pokúsim vzdať alebo že niekto iný mi v tom bude chcieť zabrániť, nikomu nedovolím aby to pokazil. Dokonca ani len sebe!
 


Letíčko

14. července 2017 v 13:40
Sme skoro v polovici prvého prázdninového mesiaca. Moje leto nie je vôbec nejak zaujímavé, proste klasica. Ako som tu už spomínala zomrel mi havo a s jeho stratou sa do teraz ťažko dokážem vysporiadať, ale jednoducho vždy keď na neho myslím si len poviem že takto mu je lepšie , a potom mi je ako tak lepšie. Celé dni ak netrávim samozrejme v práci som doma a zarezávam pred telkou v ktorej ako ina nič normálneho nejde. Už som si niekoľkokrát pozrela seriály Dva a pol chala a Teóriu veľkého tresku ( milujem ich). Von moc nechodím. Nie že by nebolo s kým, ale vôbec sa nato necítim. Počasie je prípad samo o sebe. Keď mám konečne voľno v práci tak je celý deň zamračené ( dnes) , zákon schválnosti proste. No a tým že pracujem v jednej malej cukrárni , kde je vždy plno ľudí a obrovský hľuk deň čo deň tak si snažím vychutnávať tie chvíle ticha. Nie že by som bola introvert , to určite nie. Mám rada spoločnosť a ľudí, ale občas toho mám veľa. Milovala som zaspávať pri hudbe alebo pri zapnutej televízii, ale v poslednej dobe mi aj to vadí. Proste večer keď zalahnem do postele tak si užívam tie chvíle nerušeného ticha. No teda až do chvíle kým sa susedia nezačnú hadáť ( dokonalý život v paneláku ) :D. Ak sa mi aj stane že sa rozhodnem ísť von , tak je to len na krátko a aj to len nejaká prechádzka. Uvedomila som si že ma fascinuje večerná obloha. Obloha kedy zapadá slnko a vychádza mesiac. Tie farby na oblohe sú neskutočné. Milujem ten pocit. Často keď večer ideme niekam na aute tak nič iné nevnímam len sledujem tú oblohu. Veľakrát mám chuť poprosiť maminu aby zastavila len preto aby som si tam niekam mohla sadnúť a sledovať všetky tie farby.
Leto sa nám samozrejme ešte nekončí. Dúfam že druhá polovica tohto mesiaca bude zaujímavejšia a že sa zabavím aj inak ako len v práci alebo sledovaním oblohy. Nesťažujem sa, ale tak mám 19. a mala by som zrejme víkend za víkendom navštevovať nejaké kluby a nie sedieť doma pri seriáloch. Takto si partenra nikdy nenájdem ( hovorieva to aj moja mama) :D Majte pekný deň! Užívajte si prádzniny alebo voľno v práci a nesedťe doma tak ako ja!

03.07.2017

4. července 2017 v 15:28
Pes, najlepší priateľ človeka. Hej, s tým úplne súhlasím. Ten pocit keď na vás pozerá s takým milujúcim pohľadom s takým akým na vás ešte nikdy nikto nepozeral. Pes vie, že vy ste jeho všetkým a nikoho iného mať nikdy nebude. Spolieha sa na vás a verí vám. Snaží sa vás chápať a byť vám oporou. Aj ja som takého psa mala. Milovala som ho najviac na svete. Bol tu pre mňa vždy keď som to potrebovala, aj keď nevedel rozprávať vždy som vedela čo by mi odpovedal a že čo si myslí. A práve včera som o neho prišla. Bol to hrozný pocit, hladkať ho keď mu lekár dával injekciu s ktorej navždy zaspal. Bola som pri ňom až dokonca. Bolesť ktorá ma pohltila bola strašná. Ešte teraz to bolí. Slzy mi zaplavili oči a nič som nedokázala vnímať len tú bolesť z jeho straty. Bol to kamoš ktorý ma životom sprevádzal krásnych 10 rokov. Desať krásnych rokov.
Ps. Ťapko , navždy ťa budem ľúbiť. Chýbaš mi.

Deň voľna

7. května 2017 v 22:06
Mám za sebou konečne deň voľna. V poslednej dobe nemám veľa takýchto dní, kedže som buď v práci alebo v škole. Aj včera som mala náročnú pracovnú sobotu. Bola som vďačná za chvíľu keď som prišla domov a ľahla do postele. Naopak ten dnešný deň bol taký pohodový. Konečne deň voľna. Celý deň som skoro nič nerobila. Poobede som si šla po dlhej dobe zacvičiť z čoho mám veľmi veľkú radosť. Dúfam že to všetko tento týždeň dobehnem. Z fitka som sa ponáhlala domov a dopriala som si typický babský večer pred telkou s dobrým filmom. Aký film som zvolila? Veď predsa film Na vine sú hviezdy ešte nikdy nesklamal. Milujem ten film. Tak veľmi sa vžívam do toho celého deja až zabúdam na skotučnosť. Jasné je veľa takých filmov , ale tento mi tak prirástol k srdci. Samozrejme lepšia voľba na strávenie dnešného dňa by bolo ísť niekam s priateľmi ako napríklad do kina alebo na nejakú párty. No priznám sa, že nikam sa mi nechce ísť. Som rada že mám aspoň jeden deň voľna pretože zajtra ma zas čaká práca no a potom škola do ktorej sa mi vôbec ísť nechce. Veď komu by sa aj chcelo. Už by ale mohli byť prázdniny aby som deň voľna mohla mať častejšie.
Po dopísaní dohto článku si pôjdem dať ešte poriadnu sprchu, a potom ma čaká už iba moja milovaná posteľ.

ON

2. května 2017 v 14:38
Tak veľmi bolí pocit vidieť ho a vedieť že mi nikdy patriť nebude. Vedieť, že ho nikdy nebudem vedieť objať a povedať mu ako veľmi mi na ňom záleží. Možno si teraz myslíte že hovorím o niekom koho veľmi dobre poznám , alebo dokonca že je to nejaký môj kamarát , ale mýlite sa. Ja ho vlastne vôbec ani len nepoznám. Viem síce kto to je ale nič viac o ňom neviem. Najskôr som si myslela že láska na prvý pohľad neexistuje a vždy keď som ho videla s kamarátmi tak som si myslela že práve jeho kamarát je ten do ktorého som sa zamilovala. No mýlila som sa. Teraz skoro po roku som prišla nato že to celé som si len namýšlala. Jeho kamarát to nebol, bol to práve on ktorého moje oči túžili vidieť zakaždým keď som svoje dni trávila v práci. je tu ale chyba. Som až moc veľký slaboch aby som mu dokázala poslať žiadosť na soc. siete alebo aby som sa mu prihovorila. Možno ako naivka čakám na zázrak, ktorý viem že sa aj tak nikdy nestane. Nevadí, som s tým zmierené. Dúfam že toto celé sa za pár dní/ mesiacov vytratí a ja sa na neho budem môcť s čistým svedomímpozrieť a usmiať sa len tak z milosti -

Život v kruhu

1. května 2017 v 9:18
Keby sa mi konečne podarilo vystúpiť z tej ilúzie v ktorej žijem celý svoj život. Každodenná rutina a stále to isté dookola ma už vážne nebavia. Je to pocit ako keby som žila v jednom kruhu s ktorého sa neviem dostať von. Môj život sa otáča okolo mojej školy, práce, kamarátov a rodiny. Je to stále to isté.Každé rano idem do školy a po škole sa trošku venujem im. Cez víkendy to je zas o práci. Je to síce super dostať vitamíny € na účet a vedieť že sú to zaslúžené peniaze, ale predsa len by som chcela do života nejakú tú zmenu aspoň na pár dní. Je to možné? Myslím že ani nie. Už som tak navyknutá na tento môj život že by bolo veľmi ťažké ho meniť. No a potom tu je aj tá vec že možno zmena by mi vôbec neprospela. V poslednej dobe som síce začala aktívne cvičiť(konečne) a táto zmena mi prospieva. nevravím že to na mojom tele je vidieť, pretože podľa mňa som vôbec neschudla , ale ja osobne som spokojná pretože aspoň sa snažím pre seba niečo spraviť. Aj keď do fitka chodím stále unavená je to super pocit tam byť a makať na sebe. je to už celkom závislosť ktorej sa nemienim vzdať !

Pred spaním

3. března 2017 v 17:40
Zatváram oči. Nie preto aby som zaspala, ale preto aby som snívala. Aby som sa ponorila do sveta , ktorý vážne ostane iba v mojich snoch. Je to zvláštne ale zároveň krásne ako sa naše nehybné telo dokáže ocitnúť na dvoch miestach naraz. Na našej posteli a v našich snoch. Vždy pred spaním si predstavujem veci ktoré sa nikdy nestanú. Ale to určite nie som jediná. Ževraj to je najčastejšia forma bdelého snívania. Škoda že niekoré veci si môžme vychutnávať len vo snoch, a nie v skotočnosti. Môžme urobiť hoci čo ale s osobami čo už medzi nami nie sú, dokážeme byť iba vo sne alebo v spomienkach. Spomienky nám ich nevrátia čo samozrejme ani sny nie ale tam aspoň zažívame ďaľšie spoločné zážitky. Neuveriteľná energia pri tom nastáva. Isto to poznáte aj vy. A poznáte aj to keď už chcete ísť konečne spať ale neviete zaspať lebo vašu myseľ napadne milión myšlienok? Určite áno. Vtedy to je najhoršie. Tak veľmi chcete zaspať ale zrezu začnete myslieť na školu, prácu a mnoho iných vecí. Jedna moja profesorka na škole povedala, že ak nás trápia takéto problémy máme ich napísať na papier a ten papier zahodiť. Tým by sa mali naše myšlienky ukľudniť, lebo by si mysleli že je po nich. Ja osobne som to neskúšala , lebo mi prijde neskutočne vtipné že ako naivná by mohla byť moja myseľ. Ak chcete skúste to a dajte mi vedieť. Taktiež určite aj vy pred spaním počítate koľko hodín budete môcť spať ak hneď vtedy zaspíte. Ano, robím to aj ja. Je to určite normálne. Ukludnuje nás to a vedie k rýchlejšiemu uspatiu. Ja osobne robím aj také srandu že vždy pred spaním si musím hladkať oko. Je to smiešne ale upokojuje ma to a uspáva. Počula som, že niekto sa hrá s vlasmi , tak ja s okom. Tento zvyk mám už od malička a určite ho budem mať aj po zvyšok života...

Problém za problémom

16. února 2017 v 13:45
Konečne keď sa všetko zdalo byť v pohode sa to samozrejme pokazilo. Konečne keď nastal ten čas kedy som sa cítila byť ako tak spokojná sa to všetko začne kaziť. Ani neviem prečo ma to takto prekvapuje ale jednoducho som to tentokrát nečakala. Nebola som pripravená na tieto veci ktoré sa mi začali diať. O dva dni oslavujem svoje 19.ste narodeniny ale popravde vôbec sa mi oslavovať nechce. Nemám náladu a ani silu sa tváriť po tom všetkom šťastne. Najradšej by som sa doma zavrela a nič neriešila. Hmm keby to tak šlo. Hostia sú už pozvaný a všetci sa tam tak strašne moc tešia že by mi bolo ľúto im kaziť tú obrovskú radosť. Samozrejme maminu radosť by som za nič na svete nechcela skaziť, kvôli nej to nejak prežijem. Dúfam. Určite ma to bude stáť veľa síl ale určite to zvládnem. Hej, viem že tam budem mať aj svoju najlepšiu kamarátku a isto to s ňou spolu nejak zvládnem ale moja rodina ma ničí. Tie ich podozrivé pohľady a keci ma isto zničia. Nie som zvedavá na ich falošné tváre. Nechcem snimi dýchať ten istý vzduch. Nechcem ich tam ale keďže mamina to celé organizovala samozrejme že ich nevynechala. Okrem toho všetkého som aj chorá , čo mi taktiež dáva dôvod sa ten oslavy nezúčastniť. Mám pocit že sa každú chvílu udusím svojím silným kašlaním a čo je horšie kvôli niekom sa budem musieť vyhnúť záchrane=alkoholu. Hej, no isto pôsobím ako najväčšia alkoholička ale nie je to tak. Pri mojej rodine by sa to bez toho ťažko vydržalo ale budem to musiť zrejme risknúť. Otráviť sa nechcem. Myslím že toto bude najhoršia oslava na ktorej som bola. Aspoň že budúci týždeň máme v škole voľno. čo mi pripomína sa zašať poriadne učiť. O pár mesiacov ma čakajú záverečné skúšky a ja som sa ešte nezačala vôbec učiť. všetkého je na mňa veľa. Voľného času mám v poslednej dobe veľmi málo. Buď som v škole na praxi alebo v práci. teraz keď som vypísaná ako tak oddychujem ale chcelo by to už letné prázdniny na poriadny oddych. Chcela by som mať už za sebou všetky skúšky a vedieť že to mám za sebou. Možno stresujem zbytočne ale vážne sa ich bojím. Bojím sa toho že to nezvládnem a sklamam seba ale aj mamu. Bola by som sklamaná z toho že tie nudné hodiny v škole boli zbytočné. Budem sa modliť aby som to všetko zvládla. Budem šťastná ak prežijem všetko čo sa okolo mňa deje.

Kam dál